Nadpis    Text    Autor      

Trnavská 100

TdThTdTh
yegon (6.6.2012 16:04), Příspěvků: 2221

(warning non poker masochisticky content)

Vďaka „kamarátovi“ som sa na istej svadbe dozvedel o existencii absurdného podujatia zvaného Trnavská stovka – ide o pochod z bratislavskej hlavnej stanice cez Malé karpaty až do takmer 100km vzdialenej Brezovej pod Bradlom (a nie, nie je tam prestávka na spanie  ide sa to na jeden šup). Pochod sa koná už 39 rokov vždy v prvú júnovú sobotu a zúčastňuje sa ho stále viac a viac šialencov (tento rok ich bolo cez 500).

Keď o tom človek len počuje rozprávať, ľahko podľahne dojmu, že by bolo skvelé vyskúšať si to. Ja som sa namotal hneď a bez väčších problémov som presvedčil Maydaya a (neúspešne) som sa pokúsil zlomiť aj Trikozu (alias Bezdedu alias Handzuša) a TheLastNaila (všetko to pro poker hráčov, i keď prekvapivo športovo zdatných).

Keďže som sa spamätal dosť neskoro, mali sme na prípravu len mesiac, čo z nuly na 100km nie je až tak veľa. Absolvovali sme 4 tréningové pochody (niektoré aj s Trikom a Lastnailom) v dĺžkach 23km, 32km, 34km a 50km a naša forma utešene stúpala. Ten posledný 50km pochod sme šli zo Sološnice do Brezovej po druhej polovici trate Trnavskej stovky, aby sme jednak zistili, či to má vôbec cenu skúšať a zároveň aby sme spoznali trasu, ktorej časť sa ide v noci s baterkami. Vápenná, ktorou sme začínali nám nepripadal až taká strašná ako ju ľudia opisovali a cestu sme absolvovali dosť v pohode, takže sme boli rozhodnutí nezlyhať a dať o týždeň aj stovku .

V ďeň D malo pršať, našťastie meteorológovia zlyhali a bolo pekné počasie až na krátke ranné mrholenie. Po registrácii sme sa vybrali na Kolibu, už tu nás ľudia predbiehali – doslova – niektorí blázni totiž túto trať naozaj bežia. Jedna dievčina nás zobrala a o pár minút (už dosť v kopci) vidíme, že beží späť, lebo si zabudla registračku - o 20 minút neskôr nás rezkým klusom predbiehala po druhý krát a už sme ju viac nestretli.

K prvej kontrole na Bielom kríži sme dorazili v pohode, bola tu zrotená celkom početná skupinka stovkárov, vrátane dievčatka v rifliach s ružovou školskou taškou, ktoré fascinovalo Maydaya odkedy nás pár kilometrov pred Bielym krížom predbehlo. Pripadali sme si ako turistické fishe, ale nechceli sme sa s ostatnými naháňať, podstatné pre nás bolo dôjsť do cieľa.

Po pečiatkach a jedle sme vyrazili ďalej, tesne po obede sme dorazili na Pezinskú babu (30km) všetko bolo v pohode, akurát sme nejako obišli kontrolu a zapadli do reštaurácie na kávu. Ja som potom vybehol kúsok späť a kontrolu som našiel, rozdávali aj pitie a palacinky.

Za babou je slušné stúpanie, stretli sme tam aj stádo tibetských dog a postupne sme sa valili smerom na Čermákovu lúku. To už bol 35-ty kilometer a my sme začínali cítiť v nohách všeličo. Mayday už hodnú chvíľu krivkal, lebo ho bolelo raz bedro raz koleno – našiel ale spôsob chôdze (tzv. chi limping (TM)), ktorým sa to dalo prekonať, takže sme šli ďalej. 

Pred najťažším stúpaním na Vápennú si ľudia skracujú cestu cez oboru, my sme ale nemali vodcu a obávali sme sa, že nenájdeme správnu cestu, tak sme sa trmácali ďalej po červenej značke. Tento úsek cesty bol naozaj zlý, hlavne strmé klesanie po skalách, ktoré sa šmýkali a ktorým sa dalo cez oboru pekne vyhnúť, no čo - sme poctivci.

Pod Vápennú sme došli už v rozumne rozbitom stave, samozrejme sa ukázalo, že to, čo sme testovali predchádzajúci týždeň je v skutočnosti len polovica výstupu a že predtým ešte musíme vyšliapať brutálny strmák. Bolo to veľmi veľmi zlé a pochopil som o čom ľudia hovorili keď plakali o Vápennej. V polovici svahu som musel dať do hry palice a išiel som už len ako robot, pomalými pravidelnými krokmi - hlavne som vedel, že nemôžem zastaviť, tak som sa vytrvalo vliekol z nohy na nohu a kupodivu som aj pár ľudí predbehol.

Keď už sa zdalo, že to nikdy neskončí objavil sa hríbik s tabuľkami a potešil ma údajom, že na vrchol už je to len 8 minút. Mayday ma tam už očakával, ja som sa mu len bezvládne zvalil k nohám. Po chvíli odpočinku som sa najedol, natočili sme videjko a vybrali sa hľadať kontrolu, ktorá mala byť na Vápenej, ale údajne sa presunula kus ďalej. Kontrolu sme nenašli, ale na Amonovej lúke sme si doplnili z prameňa vodu, oddýchli si pri opekačoch čo tam stanovali a šli sme ďalej. To už sa začínalo stmievať bolo jasné, že do Bukovej za svetla nedorazíme. Dali sme teda do hry baterky a tešili sa z toho, že trasu poznáme spred týždňa, lebo je na nej zopár chytákov. 

Cestou sme popredbiehali zopár ľudí, pridali sa k nám dve dievčatá, s ktorými sme došli až do Bukovej, prišli za nami aj ďalší, ale nie všetcia - niektorí zjavne poblúdili. Do Bukovej sme dorazili pred polnocou, dostali sme pečiatku a najedli sa. Tu dosť ľudí končí, nám to prišlo tak, že síce sme unavení, ale keď by sme skončili tu, tak by to ešte nebolo to pravé mäso. Chceli sme sa zničiť až kam to dá, takže sme sa ako jedni z posledných rozhodli, že pôjdeme ďalej a okolo pol jednej v noci sme sa odtackali smerom ku kameňolomu pokračovať v ceste aj zostávajúcich 30km. 

Rozchodiť zatuhnuté nohy bol problém, ale pretlačili sme to. Cestou pri nás zastavilo veselé (rozumej pripité) auto a keď sa dozvedeli odkiaľ a kam ideme, ponúkla nás vodička pivom . Ešte v celkom použiteľnom stave sme sa pretmolili až k Sokolským chatám, kde aj o pol hodinu po termíne ešte boli kontrolóri, robili tam party, obrovskú vatru, ponúkli nás medovinou a dali nám pečiatky. 

Cesta do Dobrej vody bola utrpenie, hlavne posledných 5km keď sme stále očakávali, že za rohom už bude pole nad dedinou. To sa ukázalo až nad ránom, na kontrolné stanovište sme prišli tesne po piatej, vo videu je vidieť, že sme boli úplne na kašu. Po nás ešte prišli ďalší 4 ľudia, jedna dvojica vyzerala úplne čerstvo, poznali skratku, ale my by sme s nimi nestihali, takže sme sa vybrali opäť po dlhšej – oficiálnej trase. Vedeli sme, že nás čakajú ešte minimálne 2,5 hodiny trápenia. 

Zo záverečnej nekonečnej etapy si už nepamätám skor nič, hlava bola vypnutá, viem len že už som mal halucinácie, stále som počul za sebou hlasy, ale nikto tam nebol. Mayday zase každý pník, kus dreva alebo kameň považoval za zvieratko a čakal kedy sa pohne a utečie. Vrchol bol keď som počul šumenie a zvuk ako keby v dialke bežalo zle vyladené rádio, v ktorom dávajú priamy prenos z nejakého futbalového zápasu. 

Ani neviem ako sme sa dostali na križovatku modrej a červenej značky nad Brezovou a vedeli sme, že už sme skoro v cieli, čakalo nás len prudké klesanie po asfaltke. Vtedy sa ozvala aj moja žienka (náš odvoz domov), bola pred školou kde je cieľ. Organizátori tam ešte boli, bolo tesne pred ôsmou ráno tak vybavila nám a ešte aj oneskorencom za nami diplomy a my už sme sa len dovalili dole do Brezovej, kde nás čakala. Chalani za nami išli pomalšie, lebo jeden mal zranené koleno, nemali sme síl na nich ešte hodinu čakať, tak sme im zavesili diplomy na rozcestník, snáď ich našli.

Potom už len cesta domov, vaňa a sladký spánok

Ak si chcete preskúšať hranice svojej odolnosti, tak 100km pochod je to pravé – je to zaujímavá zmena – iný druh vytrvalosti než ten, že kto dlhšie vydrží sedieť pred monitorom a klikať .

video z túry - koniec sa bohužiaľ neuložil

jeden z najslabsich hracov na stole Upraveno 6.6.2012 16:06 by yegon
1 2 | Záznamů 21 - 22 z 22 | Stránka 2 z 2 |  Na stránku - 20 - 50 - 100 -
#21
7d7h7d7h
spiritmonger (8.6.2012 17:54), Příspěvků: 885

Mazec, ja dal nejvic 40 za 11 hodin :).

If you want to survive, you must be willing to die!
#22
9dTd9dTd
Dexihno (10.6.2012 16:02), Příspěvků: 342

wow, respekt!

1 2 | Záznamů 21 - 22 z 22 | Stránka 2 z 2 |  Na stránku - 20 - 50 - 100 -

K přidání komentáře musíte být přihlášeni! (nebo nemáte dostatečná oprávnění)